Hore ešte vládla pani Zima.

Trailový kemp nie je len o behu. Je o ľuďoch, o tichých ranných chvíľach v horách, o smiechu pri večeri, o únave, ktorá sa mení na radosť, a o zážitkoch, na ktoré sa nezabúda. Je o dňoch, keď necháš doma prácu, povinnosti aj stres, a na pár dní sa stane tvojím jediným svetom pohyb, príroda, jedlo, oddych a spoločnosť ľudí, ktorí to cítia rovnako ako ty. 🏔️

Na Chopku v Jasnej ešte stále vládla zima, no my sme sa napriek tomu vydali na náš prvý tohtoročný trailový bežecký kemp. Hneď prvý deň nás privítali Nízke Tatry v nádhernom slnečnom a teplom počasí. Už samotný príchod mal v sebe niečo oslobodzujúce. Ten pocit, keď necháš bežné starosti za sebou a zrazu je všetko jednoduchšie. Nezáleží na ničom inom, len na tom, kam sa dnes vyberieme, čo zjeme, a či si večer dostatočne oddýchneme.

Balíme sa naľahko. Plán je vybehnúť na Sedlo Poľany a ak budú podmienky priaznivé, možno až na Chopok. Počasie sledujeme pozorne, ale predpoveď sľubuje, že by pršať nemalo. Preto berieme len nevyhnutné veci – vetrovky, gély, nápoje, vesty, paličky, tyčinky a pre istotu aj nesmeky. Zo spodku vidíme sneh, ale až hore zistíme, koľko ho v skutočnosti je.

Prvý úsek je príjemný, slnko páli tak silno, že sa chvíľu cítime skoro ako na pláži. No potom sa vietor začína dvíhať. Mraky sa nad horami pohybujú rýchlejšie, než by sme chceli, a chlad preniká pod bundy. V prvej polovici výstupu slnko mizne za kopcom a s ním sa mení aj nálada na trase. Vietor silnie, zima sa zahryzáva hlbšie a zrazu si uvedomujeme, že rukavice a čiapka by sa veľmi hodili – lenže zostali na izbe.

Sneh, ktorý sa cez deň topil, sa v tieni a vetre mení na klzkú, zradnú vrstvu. Každý krok si pýta pozornosť. Váhame, či sa nevrátiť, ale sedlo je už blízko. Studený vietor hryzie do tváre, ruky na paliciach tuhnú a prsty sa nechcú pohnúť. Na chvíľu púšťam palice a trúm si ruky o seba, len aby znovu ožili. Cez čelo a uši sa derie chlad, no stále stúpame. Veď vrchol je predsa už len kúsok. A práve vtedy si človek najviac uvedomí, že v horách nie je dôležité len ísť hore, ale vedieť sa rozhodnúť aj včas.

Tesne nad sedlom sa počasie zlomí. Vietor je taký silný, že sa už ani nepočujeme. Z pár minút je zrazu iný svet. Bez rozmýšľania sa vraciame späť, bez fotiek, bez videí, bez zbytočného hrdinstva. V takých chvíľach je rozum cennejší než akýkoľvek vrchol. Zbiehame dole čo najrýchlejšie, aby sme sa schovali pred vetrom do bezpečia doliny. Exponovaný terén je namrznutý a každý krok je malou skúškou. Musíme hlbšie zarážať trailové tenisky do snehu, hľadať istotu, vytvárať si vlastnú stopu. Jedno pošmyknutie by znamenalo veľa. Našťastie sa všetci dostávame dole v poriadku. A práve preto má takýto moment hodnotu – pripomína nám rešpekt, ktorý si hory zaslúžia. ❄️

Večer sa vraciame na hotel a stretávame ostatných, ktorí prišli neskôr. Po horúcej sprche, ktorá z nás doslova zmyje chlad, pri večeri dlho rozprávame o tom, čo sme zažili. Spolu si uvedomujeme, že to boli presne tie chvíle, na ktoré sa spomína ešte dlho. Večerný beh s čelovkami Petzl aj prednášku odkladáme. Namiesto toho ideme do wellnessu, sauny a vírivky, kde sa telo konečne uvoľní a znovu zahreje. Aj tí, ktorí ešte nebežali, volia oddych. Po dlhej ceste je predsa relax presne to, čo človek potrebuje, aby ráno mohol znovu vyraziť naplno.

Druhý deň začíname strečingom. Počas základných bežeckých cvičení zisťujeme, kde sme stuhnutí, čo treba rozhýbať a na čom by sme mali popracovať. Potom prichádzajú raňajky – poctivé, bohaté, presne také, aké človek pred horským behom ocení. A hneď po nich nás čaká ľahší výklus spojený s prednáškou Ondreja Kamienara z organizácie My sme les.

Bežíme smerom k Hotelu Repiska a symbolickému cintorínu. Po včerajšku sa v nás na chvíľu ozve chladná spomienka na sedlo, no dnes nás sprevádza príjemné slnko. Prednáška od „My Sme Les“ počas behu sa rozpráva o lese, o tom, ako sú stromy, zvieratá a celý ekosystém navzájom prepojené, aj o tom, aké zásahy človeka les znáša a aké už nie. Hovorí sa o ťažbe dreva, o národných parkoch, o tom, prečo zonácia často funguje len na papieri a prečo sú skutočné zmeny také dôležité.

Po ôsmich kilometroch ľahkého behu a približne šesťsto výškových metroch sme neboli len bežci, ale aj poslucháči, ktorí sa zrazu pozerajú na les inak. Po každej takejto prednáške si z prírody odnášam nielen zážitok, ale aj nový pohľad. Väčší rešpekt, väčšiu vďačnosť a túžbu, aby aj ďalšie generácie mohli vidieť a cítiť to, čo máme možnosť zažívať my. 🌲

Po krátkej pauze a spoločnom zdieľaní dojmov nás po obede čaká tematický tréning – krátke výbehy do kopca. Každý z nás si pri nich siaha na dno svojich síl. Práve tu sa ukáže, aké dôležité je správne rozdelenie do výkonnostných skupín. Každý bežec či bežkyňa by mal trénovať tak, aby napredoval, ale neprechádzal zbytočne cez hranicu, za ktorou už telo nestíha regenerovať.

Krátke intervaly v kopci v sebe nesú presne to, čo trail robí trailom – námahu, sústredenie, disciplínu, ale aj radosť z toho, že to človek zvládne. Po tréningu prichádza zaslúžený oddych, niekto stihne saunu, iný bazén, ďalší len ticho oddychuje na izbe. Pri večeri sa ešte rozprávame o intervaloch, o ich význame a o tom, ako môžu posunúť výkon aj mentálnu odolnosť.

Večery sú vždy trochu iné, ale vždy úprimné. V bare sa rozoberajú preteky, tréningy, výživové chyby aj malé bežecké radosti. Hovoríme o tom, čo nám dáva šport do života, čo nám berie, a čo by sme na sebe chceli zmeniť. Ráno potom prichádza prednáška o bežeckej výbave od Geosportu, testujeme okuliare Julbo a skúšame trailové tenisky značiek Dynafit, NNormal či Brooks. Aj to je súčasť kempu – nielen behať, ale aj hľadať, čo nám na horách sedí najlepšie.

Nasledujúce ráno nás privítala joga s Evkou. Vonné tyčinky, príjemná hudba a hlas lektorky vytvorili atmosféru, v ktorej sa telo aj myseľ krásne naladili na ďalší deň.

Ďalší deň sa vyberáme znova na Chopok. Tentoraz už cez známe sedlo, ktoré v nás stále nesie spomienku na prvý deň. Počasie je však výrazne lepšie, výhľady sú nádherné a celý masív akoby sa nám otváral v úplne inom svetle. Pozeráme na Liptovskú Maru, Poludnicu, Ďumbier aj okolité kotle. Sneh sa strieda s kameňmi, miestami sa prepadávame, miestami pošmykneme, no krajina je taká krásna, že človek takmer zabudne na námahu.

Slnečné lúče zalievajú meniaciu sa krajinu. Biela snehová prikrývka, zelený mach a sivé kamene vytvárajú obraz, na ktorý sa nezabúda. Hore však stále vládne zima. Posledné krátke stúpanie nás dovedie na vrchol Chopku, kde si spravíme spoločné fotografie a potom sa schováme do útrob Kamenej chaty na polievku a poriadnu dávku sacharidov. V krátkych bežeckých nohaviciach a s trailovými palicami pôsobíme medzi lyžiarmi a snowboardistami takmer ako zjavenie, no presne v tom je čaro trailového kempu – aj v zime si človek nesie v sebe kúsok leta.

Po občerstvení sa skupiny rozchádzajú rôznymi smermi späť na hotel. Niekto volí červenú zjazdovku a cestu si uľahčí skôr smýkaním než behom, iní idú južnou stranou cez čiernu a modrú zjazdovku späť do Sedla Poľany. Každý sa však vracia s rovnakým výrazom – unavený, ale spokojný.

Program kempu pre pokročilých je nabitý, no práve preto má svoj zmysel. Po dobehnutí nám ešte zostáva čas na sprchu, krátku kávu v hotelovom lobby bare a už sa presúvame autom na silový tréning k Šimonovi Klimčíkovi do Liptov Sport Institute.

Za roky behania som zistil, že silový tréning je pre trailového bežca nevyhnutnou súčasťou prípravy. Pomáha predchádzať zraneniam a zároveň dáva telu väčšiu silu, vďaka ktorej dokáže lepšie zvládať kopce aj vzdialenosti, na ktoré sa pripravuje.

Wellness v Hoteli SNP padne vhod aj tentoraz. Po večeri ešte prejdeme čelovky Petzl a krátke video o ich vzniku, no nikomu sa už veľmi nechce skúšať ich v teréne. Únava je silná, ale je to ten dobrý druh únavy – taký, po ktorom človek zaspáva s pocitom, že deň mal zmysel.

Po raňajkách nás čakal už len jeden z najkrajších výbehov kempu – slnečný okruh s Majkom Priadkom, Mariankou a psíkmi. Cieľ bol jasný: čo najviac času vonku, čo najviac výškových metrov a ak sa dá, tak čo najmenej snehu. Smer Krakova hoľa, okolie Demänovskej jaskyne, výhľady na Chopok a Ďumbier, potom ešte Stodôlky a Ostredok a nakoniec návrat späť na hotel.

A potom prichádza nedeľa. Posledné ranné raňajky, posledné spoločné rozhovory, posledné pohľady na hory, ktoré nám za pár dní stihli dať viac, než sme čakali. Kemp uzatvárame brutálnym stúpaním na Silnú, no pre časový limit sa otáčame na rozcestií a vraciame dole. Nasleduje ešte obed v indickej reštaurácii a dlhé zdieľanie zážitkov. Každý z nás si v hlave premieta, čo mu kemp dal, čo vzal, kde sa posunul a ktoré chvíle si bude pamätať najdlhšie.

A presne o tom trailový kemp je. Nie je len o kilometroch a výškových metroch. Je o dôvere, o spolupatričnosti, o rešpekte k horám a o pocite, že na chvíľu patríš niekam, kde je všetko jednoduchšie, pravdivejšie a intenzívnejšie. Je o dňoch, po ktorých sa ti nechce odísť. A o chvíľach, ktoré v tebe zostanú ešte dlho po tom, čo sa vrátiš domov. 🏃‍♂️🏔️